„Malá obec s veľkým srdcom!“
Malá dedinka Egyházasdengeleg (čítaj eďházašdengeleg) sa nachádza na juhovýchodnej časti novohradskej župy, ktorá v stredoveku patrila k vacovskému biskupstvu a volala sa Kisnógrád (Malý Novohrad). Dengeleg má rozlohu 1475 ha. Dedinku delí na dve časti potok Bír, ktorý sa v stredoveku volal Dengeleg. Na juhu a na západe hranicu tvorí koryto potoku Ilka inak Hangáč či Tarča. Umiestnenie obce je výborné, pretože potoky prispievajú k bohatstvu okolitej fauny a flóry. Spomínané skutočnosti nájdeme aj v erbe obce, symbolizujú ich pšeničný klas a čerieslo. Tieto motívy pochádzajú z dengelegskej pečati z 18. storočia a dobre vystihujú vtedajší životný spôsob obyvateľov.
Dnešná podoba úradného mena obce Egyházasdengeleg je známa len od roku 1905. Predtým, cez celé tisícročie, sa nazývala Dengeleg. Základom slova je dinka, dinga alebo denga, čo v slovanských jazykoch pôvodne znamená červené víno. Prvé pomenovanie pravdepodobne dostal potok - v období Zaujatia vlasti -, lebo pri jeho brehu boli vinice s názvom Denga, mal hláskoslovný tvar Dengelegy. Vtedajšia osada takto získala svoje meno a zachovala si ho cez celé tisícročie.
V treťom storočí p. n. l. na území Dengelegu žili Kelti, čo potvrdzujú chýrne nálezy mincí. Jedinečný nález z tejto doby tvorí osemdesiat kusov mincí, z ktorých jedenásť má nadpis Audeleontos. Punc je vbitý na opačnej strane mince a nájdeme ho pod bruchom koňa.
Od 11. storočia obec patrila rodu Kökéňeš- Rénoldovcov, ktorí boli francúzskeho pôvodu. Prvé písomné listiny o lokalite a vlastníctve dediny sú z roku 1221. O opise chotára nájdeme písomné dokumenty z roku 1246. Listiny potvrdzujú, že v roku 1315 majster Kelyanus (de genere Kokenesrenold) a jeho synovia Kelyanus a Benedikt darovali dedinu s kostolom sv. Štefana svojmu príbuznému, Bolchardovi Reynoldusovi, pochádzajúceho z rodiny Kökéňeš pôvodne Teréňi. Rod Reynoldusovcov vlastnil majetok až do 15. storočia a nazývali sa podľa neho Dengeleghyovcami. Obec bola do konca 15. storočia majetkom Rhédeiovcov. 27. novembra 1484 Ladislav Rhédei dal Dengeleg do zálohy Zigmundovi Putnokiovi.
Katolícky kostol už mohol existovať na prelome 11 - 12. storočia, teda ešte pred prvými písomnými pamiatkami o jeho pôvode. Pravdepodobne bol postavený v dobe kultu sv. Imricha. Stal sa farou a pôsobil až do vpádu Turkov. Kostol stojí dodnes. Je postavený v románskom štýle, ale má aj gotické a barokové znaky, ktoré dokazujú využívanie interiéru veriacimi aj v nasledujúcich obdobiach. V 16 - 18. storočí katolíci a evanjelici spoločne používali kostol na bohoslužby. Nedávno, na prelome tretieho tisícročia, bol reštaurovaný. Stojí smerom na východ. Okná má štíhle, úzky vchod je v polkruhovitom tvare. Vchod lomí celkom maličká trojlístková ružica, ktorá je charakteristickým znakom ranogotickej architektúry. Je jedinečnou stavbou takéhoto typu na Maďarskom území.
Turci obsadili Dengeleg v roku 1544. Tento fakt potvrdzuje súpis vymeraných daní na obecné obyvateľstvo. Podľa súpisu, obyvatelia žili vo veľmi dobrých podmienkach. 63% obyvateľstva malo za povinnosť platiť daň džizje a toľkí museli platiť aj daň za bránu. To bolo vtedy nadpriemerné číslo. V čase tureckej okupácie sa v krajine rozšírila reformácia. Turci proti reformácii neprotestovali. V krajine behom času nastal hospodársky rozvoj.
Rozvoj trval dotiaľ, kým nevyhnali Turkov, potom nastala hospodárska kríza. Obyvateľov ubudlo, ba na krátky čas sa dedina vyprázdnila. V posledných desaťročiach 17. storočia a začiatkom 18. storočia bol Dengeleg znovu osídlený.
Osadzovanie obyvateľstva sa viaže k rodine Podmaniczkyovcov, ktorá sem zavolala slovenských poddaných zo svojich hornozemských statkoch. Od toho času je dedina dvojjazyčná. Nielen znovuzrodenie dediny sa viaže k menu Podmaniczkyovcov, ale aj založenie prvej evanjelickej školy, ktorá začala fungovať v roku 1703 a dodnes sa v nej vyučuje. Ako náboženská škola pôsobila do roku 1948, keďže sa stala štátnou školou. Katolícka škola bola založená v roku 1849.
V dobe národnooslobodzovacieho boja Františka Rákócziho II, v júni 1708 sa v Dengelegu utáboril Mikuláš Berčéni. K nemu prišiel rokovať 20. júna 1708 velebný panovník F. Rákóczi II. s časťou svojho jazdectva.
Po satmárskom mieri, 15. augusta 1717, podľa kráľovského nariadenia zrušili na novohradskom dekanstve ústredie cirkvi v Dengelegu a podriadili ho pod cirkev na Siráku. Postavili dva kostoly, prvý v roku 1787, keď tu pôsobil kurátor Alexander Jesenský, druhý v roku 1837, cez dobu pôsobenia M. Podmanického. Tento kostol stojí dodnes a je vzácnou pamätihodnosťou dediny. Stavba má barokový charakter. Oltár je neskoro barokového štýlu. Na dvojných kamenných toscanových stĺpoch stojí rímsa trojuholníkového tvaru, ktorá tvorí dvoranu. Spodok oltára - sem si veriaci príležitostne kľaknú, zvlášť pri Večeri Pána - je majstrovsky vyrezaný dub olejovej farby. Je lemovaný dvojitými mriežkami, napodobňujúce panáčiky. Dvojité mriežky sú vyrezané z jedného kusu. Práca tesára nech bude večnou slávou - svoje výnimočné dielo daroval obci.
Novohradské spoločenské dekanstvo 11. mája 1865 opäť založilo evanjelickú faru v Dengelegu. Prvým dozorcom sa stal zeman Tomáš Plachý a farárom Samuel Valentíny. Spolok dodnes pôsobí.
V prvej a druhej Svetovej vojne zomrelo hrdinskou smrťou 38 mužov. Ich symbolický hrob stojí na cintoríne. Pomník postavili obyvatelia dediny na základe plánu a pod dozorom maliara a sochára z Hatvanu, U. Á. Segediho.
Verejnosti predstavili v roku 2002, v rámci milénia.
Po zmene spoločenského zriadenia, obvod vrátil obci základnú školu. Vzkriesili aj 150 ročnú evanjelickú a storočnú katolickú inštitúciu. 30. septembra 1990 sa konali samosprávne voľby, obyvatelia si zvolili starostu a poslancov.
Koncom druhého tisícročia si Dengeleg vybudoval telefonickú, vodovú a plynovú sieť. Stavali sa nové budovy materskej školy, lekárskej ordinácie. Postavili nový Dom smútku, obnovili školu, obecný dom, evanjelický a katolícky kostol. Ulice a cesty obce sú asfaltované a v každom dome je vodovod a plyn.
(Pramenné dielo: Balogh Štefan: Stáročia Dengelegu- Monografie Egyházasdengelegu. Egyházasdengeleg, 2002.)